Americká psychologická asociácia vo svojom Diagnostickom a Štatistickom manuáli Mentálnych Porúch (DSM IV), stanovila základné kritéria pre diagnózu autizmu:
- Kvalitatívne poškodenie v oblasti vzájomnej sociálnej interakcie:
- Zreteľná neschopnosť používať obecné formy vystupovania ako je pohľad do očí, výraz tváre, gestá, pohyby tela,… k vzájomnej sociálnej interakcii.
- Zlyhávanie pri vytváraní vzťahov so svojimi rovesníkmi.
- Neschopnosť zdielať radosť, smútok a záujmy s ostatnými ľuďmi.
- Nedostatok sociálnej a emocionálnej vzájomnosti (napr. neschopnosť aktívne sa zúčastniť jednoduchých hier, preferovanie samotárskych aktivít alebo používanie ostatných osôb iba ako nástroje k mechanickej pomoci).
- Kvalitatívne poškodenie v oblasti verbálnej a neverbálnej komunikácie a v činnostiach, ktoré si vyžadujú predstavivosť:
- Vývoj hovorenej reči je oneskorený alebo úplne chýba (chýbajú aj pokusy o alternatívny spôsob komunikácie pomocou gest či mimiky).
- Ak je reč vyvinutá, chýba schopnosť začať a udržať konverzáciu.
- Používanie jazyka je stereotypné a opakuje sa.
- Chýba rozmanitosť, spontánnosť a predstavivosť aj schopnosť napodobniť pravidlá spoločenského správania sa pri hre primerané veku.
- Výrazne obmedzený a opakujúci sa repertoár činností a záujmov:
- Prílišné zaujatie jednou alebo viacerými stereotypnými a obmedzenými činnosťami, ktoré sú abnormálne buď intenzitou alebo predmetom záujmu.
- Zjavné priľnutie k špecifickej nefunkčnej rutine alebo rituálu.
- Stereotypné a opakujúce sa pohyby – trepanie rukami, prstami, krútenie prstov alebo zložitý komplex pohybov celého tela.
- Vytrvalé zaujatie detailnými časťami jednotlivých predmetov.
Kvalitatívne poškodenie v oblasti vzájomnej sociálnej interakcie:
Rodičia dieťaťa s autizmom často pociťujú, že vo vzťahu dieťaťa k ľuďom niečo nie je v poriadku a to už od najrannejšieho detstva. Veľmi malé deti s autizmom neberú na vedomie existenciu ostatných ľudí a vyhýbajú sa očnému kontaktu. Nejedná sa o zámerné vyhýbanie sa očnému kontaktu, skôr je to tým, že dieťa nemá potrebu vzájomného pohľadu do očí ani sa opakovane pozerať na človeku, s ktorým sa hrá či rozpráva. Nezúčastňujú sa aktivít ostatných detí a dospelých a len veľmi zriedkavo napodobňujú hru iných detí či domáce práce rodičov. Dávajú prednosť hre osamote alebo hre s mladšími deťmi.
Deti s autizmom majú problémy s chápaním emocionálnych prejavov ostatných ľudí ako sú výraz tváre, tón hlasu, postoje a gestá. Nie je však pravdivé, že dieťa s autizmom emócie iného človeka nevie rozpoznať vôbec. Problém je v tom, že dieťa s autizmom prejavom iného človeka nerozumie a nevie ako má na tieto prejavy reagovať. Tak ako v chápaní, aj v prejavovaní emócií majú autistické deti výrazný deficit. Chýba im schopnosť empatie – rozpoznať a vcítiť sa do emócií a myšlienok iných osôb. Emocionálne prejavy autistických detí sú značne neprimerané. Buď svojou intenzitou nezodpovedajú reálnemu podnetu alebo chýba emocionálna reakcia na daný podnet.
Kvalitatívne poškodenie v oblasti verbálnej a neverbálnej komunikácie a v činnostiach, ktoré si vyžadujú predstavivosť:
Prvým príznakom, signalizujúcim poruchu komunikácie je podozrenie, že dieťa je hluché. Pri vyšetrení sa však ukáže, že dieťa počuje, ale neprejavuje záujem o rozhovor ľudí a nereaguje ani keď je oslovené menom. Niektoré deti začnú hovoriť slová ešte pred dovŕšením dvoch rokov, ale túto schopnosť môžu stratiť na niekoľko rokov alebo si ju už neosvoja vôbec. Pre deti, ktoré si neosvoja schopnosť komunikácie, sú k dispozícii alternatívne formy komunikácie – znaková reč, obrázky, symboly. Deti s autizmom, ktoré sa naučia hovoriť, tiež zlyhávajú v nadväzovaní a udržiavaní konverzácie. U detí s rozvinutou rečou sú pravidlom echolalie. Opakujú buď jednotlivé slová alebo celé vety.
Deti s autizmom nie sú schopné v dostatočnej miere napodobňovať iné deti ani dospelých , za účelom byť ako oni, byť súčasťou nejakého kolektívu. Vynikajú však v motorickej obratnosti. Trávia zvyčajne hodiny precvičovaním prstov, končatín, skákaním, točením sa či kývaním celým telom.
Výrazne obmedzený a opakujúci sa repertoár činností a záujmov:
Charakteristickým rysom autistických detí je ich sklon k opakovaným sebastimulujúcim pohybom, ako je kývanie sa, točenie predmetmi, mávanie rukami, trepanie prstami apod. dieťa je touto činnosťou zvyčajne úplne pohltené a dokáže ju robiť dlhý čas. Tieto pohyby môžu byť prítomné z dôvodu nejakej vnútornej senzorickej stimulácie ale tiež môžu byť reakciou dieťaťa na frustráciu či zvyšujúce sa napätie alebo úzkosť.
Deti s autizmom majú radi rovnakú usporiadanosť a pravidelnosť denného režimu. Ak im niekto naruší ich rutinu, vyvolá to u nich silnú emocionálnu reakciu. Zmena pre nich totiž predstavuje chaos. Ťažkú reakciu môže vyvolať aj akákoľvek menšia zmena – napr. premiestnenie stoličky v škole, iná cesta do školy.
(Zdroj – Atwood, T. Zvláštnosti chování dětí s autismem.)
PROBLÉMY SPRÁVANIA AUTISTICKÝCH DETÍ
V nasledujúcej časti sa budeme venovať problémovému správaniu autistických detí a poskytneme niekoľko praktických rád, ako postupovať, aby sme pomohli deťom zvládnuť takéto správanie, príp. zabránili jeho výskytu.
Na začiatku by sme si mali odpovedať na otázku, čo spôsobuje takéto správanie dieťaťa? Pri niektorých problémoch správania je odpoveď zrejmá. Napr. ak dieťa kričí a búcha si hlavu keď sa ho snažíme odviesť z pieskoviska, je pravdepodobné, že to robí preto, lebo chce pokračovať v činnosti. Pri iných problémoch potrebujeme získať viac informácií – opýtať sa na dieťa niekoho, kto ho dobre pozná (rodiča, učiteľa z triedy), ale aj pozorovať dieťa, či sa určité správanie opakuje. Je vhodné robiť si o dieťati a jeho správaní podrobné poznámky (spracované podľa Šedibovej, Šótha, 1997).
Aby sme sa vyhli problémom v správaní, je potrebné, aby sme brali do úvahy celkové prostredie, v ktorom dieťa funguje. Fyzické prostredie by malo byť celý čas bezpečné a pre dieťa príjemné (zabezpečiť, aby dieťaťu nebolo príliš teplo, chladno, či nie sú šaty pritesné, či má správnu polohu tela pri hre, alebo riešení úloh). Väčšina mladších detí sa cíti istejšie v prostredí, ktoré je usporiadané a plánované, v prostredí so známymi rutinami a očakávaniami. U autistických detí to platí oveľa viac a je to jeden aspekt ich spávania, na ktorom je potrebné stavať. Veľmi často sa u autistických detí vyvinú malé rituály, ktoré sa neskôr môžu stať obsesívnymi. Pri redukovaní obsesie sa príliš netrápte. Môžu nastať situácie, keď sa práve takéto správanie dá využiť na upokojenie dieťaťa, alebo na jeho presvedčenie, aby sa zapojilo do činnosti, ktorú skôr nemá rado.
Pokúste sa udržať pokojnú a pozitívnu atmosféru. Vyhýbajte sa zvýšenému tónu hlasu, ktorý môže dráždiť niektoré deti. Buďte pripravení používať mnoho fyzického kontaktu. Pomáha utešiť deti keď sú nešťastné, upokojiť keď sú úzkostné, ale pomáha ich aj viesť cez určité činnosti.
Pri prechode od jednej činnosti k druhej je dobre si zvážiť úroveň reči, ktorú používame. Prakticky všetky autistické deti majú rečové problémy a väčšina z nich rozumie len základným rutinným inštrukciám, ktoré vnímajú súčasne s videnou situáciou ktorá sa odohráva okolo nich (napr. dieťa rozumie inštrukcii „sadni si“ len vtedy, keď vidí okolo seba stoličky. V inej situácii inštrukcii nerozumie). My všetci preceňujeme schopnosť detí porozumieť nám a preto je potrebné neustále túto schopnosť monitorovať. Jazykový prejav by mal byť dostatočne jednoduchý a jasný. Pre deti je oveľa ľahšie pochopiť inštrukciu: „Miško poď sem…obleč si zásteru…nakresli dom.“ ako inštrukciu: „Miško teraz si nájdi zásteru, aby si mohol nakresliť na tabuľu krásny obrázok.“ Vyslovujte mená dieťaťa na začiatku inštrukcie. Zvyknite si na to najmä u tých detí, ktoré majú veľmi slabé porozumenie. Ak poviete: „Miško… ideme spievať.“ skôr upútate pozornosť dieťaťa na zvyšok vety, ako keď poviete len: „Ideme spievať.“ Podobne, ak poviete: „Ideme spievať, Miško.“ dieťa sa síce otočí, keď vyslovíte jeho meno, ale celý zvyšok vety nevníma!
Pozor! Nepoužívajte priveľa otvorených otázok (kde je viac možných odpovedí). Je oveľa ťažšie reagovať na otázku: „S čím sa chceš hrať?“ ako „Chceš maľovať alebo sa hrať v piesku?“ Nedávajte dieťaťu možnosť odmietnuť. V prípade, že chcete aby dieťa niečo urobilo, používajte pozitívne inštrukcie namiesto otázky. Napr. povedzte skôr: „Miško, poď sa bicyklovať!“ ako „Miško, nechceš sa bicyklovať?“
ČO S PROBLÉMOVÝM SPRÁVANÍM AUTISTICKÝCH DETÍ?
Uvádzame tie prejavy správania, ktoré sú u autistických detí pomerne časté. Prejavy sa nevyskytujú súčasne, ale počas vývinu autistického dieťaťa sa s nimi stretneme takmer u každého. Po stručnom opise správania uvádzame niekoľko možností, ako zasiahnuť a neželané správanie eliminovať až odstrániť (spracované podľa materiálu SPOSA, preklad A. Šedibová,1997).
Záchvaty zlosti
Opis: Plač, krik, kopanie, bitie a pod, ktoré môžu trvať niekoľko sekúnd, alebo aj hodinu (aj niekoľko hodín).
Odporúčania:
- Pokúste sa potlačiť záchvat už v zárodku (hovorte dieťaťu vždy tú istú vetu, napr.: „Už dosť, to stačí).
- „Absolvujte záchvat“ – ak máte nejaké požiadavky, trvajte na nich (aj keď môžete nároky znížiť), lebo ak dieťaťu vyhoviete len preto, aby skončilo záchvat, dieťa sa naučí, že týmto správaním dosiahne to, čo chce.
- „Time out“ – (odklon pozornosti) dieťaťu nevenujeme takú pozornosť, ktorú si záchvatom vyžaduje. Je to možné rôznymi spôsobmi:
- Ignorovanie: Vôbec nekomentovať, alebo tváriť sa nahnevane, ak sa určité správanie objaví. V momente, keď sa dieťa prestane správať neprijateľným spôsobom, snažte sa venovať mu nejakú pozitívnu pozornosť, ktorú spája s akceptovateľným správaním.
- Ignorovanie a presmerovanie: Niekedy samotné ignorovanie nie je dostačujúce a je potrebné dieťa z istej aktivity presmerovať na inú a to bez poznámok. Napr. pri rozhadzovaní hračiek namiesto toho, že mu povieme, aby nerozhadzovalo, chyťte dieťa za ruku a povedzte „Poď, postavíme dom z kociek.“
- Izolácia: Je to premiestnenie dieťaťa napr. do rohu miestnosti a usadenie ho na stoličku, prípadne ho premiestnime mimo miestnosti. Dôležité je, aby sme to robili pokojne, hovoríme neutrálnym hlasom, niekedy netreba situáciu ani komentovať. Izoláciu ukončite po primeranej dobe. Cieľom „time out“ je, že dieťa nedosiahne ani očakávaný výsledok, ani neupriami na seba pozornosť, nikto sa ním nebude v tom momente zaoberať.
- Fyzické obmedzenie – slúži k tomu, aby sme dostali správanie dieťaťa pod kontrolu, aby dieťa nepoškodzovalo seba, alebo iných, ale aj k tomu, aby sme mu poskytli pocit bezpečia a príjemnosti. Fyzické obmedzenie je jediný spôsob ako sa vysporiadať so závažnejším výbuchom. Možno budete potrebovať pomoc aj niekoho iného.
Hyperaktivita
Opis: Behanie po triede hore-dolu, prechádzanie od jednej činnosti k druhej, motorický nepokoj.
Odporúčania:
- Zaujať dieťa pozitívnou činnosťou a zostať s ním.
- Časovo obmedziť úlohu na dobu nevyhnutné na jej splnenie.
- Buďte si vedomí vplyvu na iné deti – ak jedno dieťa pobehuje po triede, zvyšuje to aktivitu aj iných detí.
Deštruktívnosť
Opis: Hádzanie a trieskanie predmetmi, hračkami.
Odporúčania:
- Ignorovanie – vtedy, ak si dieťa vynucuje týmto spôsobom pozornosť okolia. Pozor! Spočiatku môže ignorovanie vyvolať ešte väčšiu deštruktívnosť v snahe prinútiť nás k reakcii. (podrobnejší opis vyššie)
- Napomenutie – použite len vtedy, ak sa správanie vyskytuje len zriedkavo. Ak dieťa chce upútať pozornosť, je isté, že napomínaním sa ešte viac jeho správanie vystupňuje.
- Poupratovanie vecí – vyzvite dieťa pokojným hlasom, aby porozhadzované veci pozbieralo a dalo na miesto.
Neochota, neústupčivosť
Opis: Dieťa ignoruje, alebo odmieta vaše požiadavky.
Odporúčania:
- Požiadavku zopakujte pozitívnym, ale prísnym spôsobom.
- Ponúknite dieťaťu vysvetlenie.
- Nasmerujte dieťa jemne fyzicky k splneniu vašej požiadavky.
- Buďte pripravení znížiť vaše očakávania.
Agresivita
Opis: Strkanie, bitie, hryzenie a pod. namierené voči dospelým alebo iným deťom.
Odporúčania:
- Ignorovanie alebo odklon pozornosti (opísané vyššie).
- Napomenutie, ktoré môže byť spojené s následným posadením dieťaťa na stoličku (izolácia).
- Fyzické obmedzenie (opísané vyššie).
Repetitívne správanie
Opis: Opakovanie určitých pohybov, hranie sa s hračkou len jedným a tým istým spôsobom a podobne. Autistické deti majú sklony opakovať isté správanie oveľa dlhšie než by ste očakávali. Je nepravdepodobné, že by z vlastného popudu prestali.
Odporúčania:
- Nie vždy je tento druh správania problémom. Za istých okolností by ste mali dopustiť aby sa dieťa mohlo takto správať a správanie využívať ako odmenu napr. za ukončenú prácu (môžeš sa ísť váľať, keď uložíš skladačky do krabice).
- Presmerujte pozornosť dieťaťa na niečo iné, ponúknite mu vhodnú alternatívu. Dieťa musí byť vždy niečím zamestnané.
Dotieravé otázky
Opis: Verbálne schopné deti často kladú dookola tie isté otázky. Môže sa to vzťahovať na činnosť, ktorú práve robia, alebo na nejakú činnosť v minulosti. („Čo budeme robiť keď dokreslíme?“ alebo „Prečo to auto na ceste trúbilo?“).
Odporúčania:
- Ignorovať otázky (to je dosť ťažké), obyčajne je lepšie na otázku raz, alebo určitý počet krát odpovedať. Ak dieťa aj potom otázku opakuje, dajte mu najavo, že ste ju počuli, ale neodpovedajte. („Áno, počula som ťa…“ „Ty vieš…“).
- Ak má otázka súvislosť s nejakým strachom, je nutné odpovedať na ňu tak, aby sme dieťa uspokojili.
Úzkosť, strach
Opis: Dieťa sa prehnane bojí niektorých situácií, vecí. Niekedy má strach z rozumových dôvodov (napr. motoricky zle koordinované dieťa sa bojí lezenia), niekedy je strach iracionálny (bojí sa tečúcej vody, bolí sa obliecť si zásteru).
Odporúčania:
- Opýtame sa seba samého, či má dieťa dôvod báť sa. Mali by sme si o dieťati zistiť informácie od ľudí, ktorí ho dobre poznajú.
- Chráňte dieťa pred „racionálnym“ strachom.
- Dieťa je niekedy nutné vystavovať situáciám ktorých sa bojí, ale náročnosť postupne stupňujte. Je vhodné poradiť sa so skúsenejšími.
Zbavovanie sa oblečenia
Opis: Vyzúvanie topánok, vyzliekanie odevu neprimeraným spôsobom a v neprimeraných situáciách.
Odporúčania:
- Zistite dôvod. Je tu teplo? Cíti sa dieťa nepohodlne? Je pocikané? Ak nemá skutočný dôvod, trvajte na tom, aby zostalo oblečené.
- Nepustite ho k činnosti až dokým nevyhovie vašej požiadavke.
Sebapoškodzovanie
Opis: Hryzenie rúk, búchanie hlavy, vytrhávanie vlasov, …
Odporúčania:
- Ponúknite dieťaťu alternatívu, alebo pokúste sa odvrátiť jeho pozornosť.
- Ignorovanie, ak to robí na upútanie vašej pozornosti – ale dávajte pozor, aby sa prejavy nestupňovali.
- Povedzte dieťaťu, aby prestalo a fyzicky mu v tom zabráňte.
- Ak je nutné, nastupuje medikamentózna liečba.
